Ako vieme, komu je bezpečné sa zveriť so svojimi zraniteľnosťami

Celý koncept „byť zraniteľná“ sa často nechápe správne, keďže si občas mylne myslíme, že máme chodiť po svete so srdcom na dlani a otvárať sa akémukoľvek konaniu zo strany druhého človeka, bez ohľadu na to, ako nás druhý človek svojimi slovami a činmi zraňuje. Toto ale nie je to, čo sa pod tým byť zraniteľná naozaj myslí. Pravda je, že byť zraniteľná v prítomnosti niekoho je veľmi selektívny proces. Mali by sme si opatrne a precízne vyberať ľudí okolo seba, ktorým sa otvoríme a budeme pri nich zraniteľné. Pretože práve tak sa dá najlepšie predchádzať všetkým zraneniam.

Najskôr by som rada ponúkla niekoľko príkladov správania sa zo strany našich blízkych ľudí, ktorých reakcie na našu zraniteľnosť nie sú to, čo hľadáme.
Skúsme sa vyhnúť zdôverovaniu sa ľuďom, alebo kamarátke, ktorá
1. nás uistí, že to, čo sa nám stalo bolo naozaj hrozné a mali by sme sa preto cítiť presne tak zle, ako sa cítime – a potom nastane trápne ticho. Čo sa následkom takejto konverzácie stane, je to, že ešte my začneme napokon utešovať ju..
2. je tak vydesená zo zraniteľnosti kohokoľvek a najmä svojej vlastnej, že nám povie: „ako si toto mohla dopustiť?“ Týmto svojím výrokom nás nielen odsúdi, ale aj zraní, keďže poukáže na našu vlastnú neschopnosť.
3. nám povie, že iba preháňame a trochu si vymýšľame. Inými slovami povedané, kamarátka neuzná to, čo my cítime alebo si myslíme. Naše pocity a skúsenosť nie je v jej očiach platná a to nás zraní.
4. našu zraniteľnosť zoberie ako súťaž -kto z koho-, aby nám povedala: „to je nič, pozri, čo sa stalo mne!“ V tomto prípade jej reakcia poukazuje na ego súťaž v tom, kto je na tom horšie.

Keď sme zraniteľné a otvárame svoje srdce niekomu, tak to, čo u druhého človeka naozaj hľadáme, je, že nás akceptuje a miluje napriek našim slabostiam a problémom. Tento človek je k nám empatický a súcitný. Ak máme jedného takého človeka v našom okolí, tak to môžeme byť naozaj šťastné. Nefunguje to tak, že máme 10 blízkych kamarátiek, ako si mnohé mylne myslíme.
Naše naozajstné problémy a veci, na ktoré nie sme hrdé a robia nás zraniteľnými povieme len tomu, kto nás už v minulosti presvedčil, že si ich zaslúži vypočuť. To si vyžaduje naozaj dlhé premýšľanie nad tým, kto si našu dôveru zaslúžil natoľko, že sa mu zveríme. Pretože, ak to tak neurobíme, tak to je práve ten dôvod, prečo sa dostávame do zmätkov. Bývame zranené pretože sa zdôverujeme nesprávnym ľuďom, ľuďom, ktorí si to nezaslúžia.