O hraniciach vo vzťahoch. Ako si vytvoriť zdravé hranice a nenechať si ich prekročiť

Každý deň vstupujeme do interakcií, vzťahov s inými ľuďmi. Aj keď len na malý okamih. Všetky poznáme tie chvíle, kedy po rozhovore alebo skúsenosťou s niekým máme pocit, že ten druhý prekročil naše hranice, ale nepovedali sme nič…. Alebo ste ich prekročili vy? Následne nám zostáva iba zlý pocit z nezvládnutej komunikácie s iným človekom, ale omnoho horší je následný zlý pocit zo samej seba. Ak sú naše hranice prekročené, môžeme sa cítiť ponížené, zmanipulované, bezcenné, zneužité…dosaďte si sama.

My si ľudí učíme, doslova ich vychovávame ako sa k nám majú chovať, ako s nami zaobchádzať. Každý človek zažíva život inak, každý z nás má hranice nastavené inak. Preto je tak dôležité poznať samu seba a vedieť, čo nám robí dobre a čo naopak ubližuje. A dať to tomu druhému hneď najavo. Ak iný človek nemá empatiu, alebo má jednoducho hranice posunutú inde, tak nás môže zraniť veľmi ľahko a je dosť možné, že si to ani neuvedomí.
Čím ide o vzťah, ktorý je nám bližší, teda napr. rodinný vzťah, partnerský atď., tak tam je väčšie riziko, že tie hranice budú ľahšie prekročené a môže to mať pre nás zdrvujúce následky.
Mať a uctievať hranice vo vzťahu je známkou vzájomnej úcty medzi ľuďmi. Vo všetkých vzťahoch s inými ľuďmi je dôležité vedieť, kde ja končím a začína ten druhý.
Hranica slúži na našu vnútornú aj vonkajšiu ochranu. Je to spôsob, akým oznamujeme ľuďom, že určité správanie z ich strany nie je v súlade s tým, kto my naozaj sme a preto nemôže byť tolerované. Naše hranice vo vzťahoch s ľuďmi určujú to, čo sme ochotné tolerovať, očakávať a iným dovoľovať.

Ako si nastaviť zdravé hranice vo vzťahoch:
1. Zadefinujme si, čo sú naše hranice
Ak chceme, aby druhí rešpektovali naše hranice, musíme si ich v provom rade vytvoriť. Spoznať samu sebe a mať jasný obrázok o tom kto sme, a ako chceme žiť. Pri stanovení hraníc komunikácie, správania s iným človekom, je iba na nás, aby sme definovali, čo je pre nás akceptovateľné a čo nie. Sme to iba my, kto vyhodnocuje a žije náš život, teda hranicu pre náš život určujeme my a nikto iný. Nie je v našej moci, aby sme zabránili druhému človeku s nami komunikovať nevhodným spôsobom, ale je v našej moci vyvodiť opatrenia a následky z takej komunikácie. Naše osobné hranice nás zasahujú na hlbokej úrovni. Práve nimi komunikujeme do sveta kým sme, našu hodnotu, aj našu integritu. Pri stanovení hraníc berieme zodpovednosť za to kto sme, a teda chováme sa podľa našich hraníc, a pri ich prekročení urobíme to, čo sme komunikovali predtým, že urobíme, ak k prekročeniu príde.
Čo nás zraňuje a aké správanie je pre nás neprijateľné. Rozhodnúť sa, aké správanie a aké slová od druhých k nám tolerovať nebudeme. Tiež aj opačne. Definovať v sebe a sama pre seba, čo je pre nás dôležité, na čom nám skutočne záleží.
2. Oznámenie svojich hraníc tomu druhému
Neočakávajme, že ľudia vedia ako sa k nám majú chovať a čo nám ubližuje. To je veľká ilúzia. Je samozrejme rozdiel oznamovať hranicu cudziemu človeku a komunikovať ju niekomu, s kým sa vidíme denne a ten ju veľakrát už prekročil.
Je viac ako pravdepodobné, že človek s ktorým si ideme vytvoriť zdravé hranice vo vzťahu zostane z našej požiadavky prekvapený. Najmä ak je to niekto, kto nás dobre pozná a je zvyknutý sa k nám chovať určitým spôsobom. Musíme počítať s tým, že ak oznámime druhému človeku, napr. partnerovi alebo mame, že určité ich správanie je pre nás ďalej netolerovateľné, tak je pravdepodobné, že to u nich vyvolá šok, ale najmä odpor. Kľúčové pri stanovení hranice je ju jednoducho druhému oznámiť a tiež mu povedať, kedy túto Vašu osobnú hranicu prekročil. Môžete sa kľudne aj ospravedlniť a povedať niečo, ako: „Prepáč, viem, že si to predtým nevedel a ja som ti dovolila uveriť, že môžeš zosmiešňovať moje kariérne úspechy….“ alebo „Chápem, že si to predtým nevedel, alebo si si neuvedomoval, aké má toto tvoje správanie na mňa dopad, ale chcem Ti povedať, že je pre mňa neakceptovateľné, aby si ma podceňoval v pracovnej oblasti“. Po tom, čo urobíme takéto oznámenie napr. partnerovi, si musíme sama pre seba zadefinovať, ako my samy budeme pôsobiť v rámci tejto našej osobnej hranice a komunikovať ju partnerovi. „Keď sa spolu rozprávame o mojej práci, tak Ťa žiadam, aby si rešpektoval moje nápady a podporoval ma v mojom kariérnom raste a aby si ma nezosmiešňoval a nehovoril, že na to určite nemám, aby som to dokázala“.
3. Následky porušenia hranice
Najťažšou a najdôležitejšou časťou je oznámenie partnerovi, čo sa stane, ak túto hranicu poruší. Ak máme stanovenú jasnú osobnú hranicu, potom musíme mať aj jasné následky porušenia našej hranice. Napríklad v našom prípade: „Ak ma budeš počas našej konverzácie podceňovať v mojich kariérnych úspechoch, tak sa s tebou o svojej práci už rozprávať nebudem“.

V procese zvykania si na osobnú hranicu si musíme uvedomovať, že je to správanie, ktoré je nové nielen pre toho druhého, ale aj pre nás. Ten druhý sa tiež bude učiť neprekračovať našu novú hranicu. Ak ju prekročí, je našou povinnosťou mu ju pripomenúť a povedať mu aj to, že ju práve prekročil a vyvodiť dôsledok. Niečo také ako: „Keď budeš pripravený rešpektovať moju osobnú hranicu, tak môžeme pokračovať, ale nateraz sa s tebou už rozprávať nebudem“. Nezabúdajme: naša osobná hranica je ako čiara nakreslená do piesku. Ak ju niekto poruší, teda prekročí, tak my sa neposuňme dozadu a nenakreslime ďalšiu čiaru! Ak je čiara prekročená treba okamžite aktivovať dôsledky. Samozrejme, ak je hranica prekročená preto, lebo ten druhý nevie, že takúto hranicu máme, alebo ide o niečo nevinné, treba odpustiť. Ale rovnako musíme mať dostatočne silnú vôľu opustiť vzťah, ak je naša osobná hranica prekračovaná opakovane. Mať hranicu znamená vedieť povedať nie. Mať hranicu znamená vážiť si samu seba. Mnohé z nás sme boli vychovávané a žili sme tak, že sme chceli vždy druhých potešiť, nechceli sme ich nahnevať, chceli sme vyhovieť a dospelo to až do takého štádia, že sme odhodili naše osobné potreby a súhlasili sme so správaním, ktoré nie je pre nás dobré. Nikomu nemusíme robiť láskavosť tým, že poprieme samu seba, aby sme vyhoveli druhým. Ak nebudeme mať jasné osobné hranice, tak sa môže stať, že všetci ostatní, budú robiť rozhodnutia o tom, čo je pre nás akceptovateľné za nás. Teda budú to oni, ktorí budú určovať naše osobné hranice.

Čo nie je stanovenie zdravej hranice:
napr. sa nám nepáči, ako sa s nami náš partner baví a my na to zareagujeme spôsobom: „prečo sa so mnou takto bavíš? Nemôžeš sa so mnou takto rozprávať!“ Toto nie je stanovenie hranice, to je vznesenie požiadavky a spýtanie sa otázky.